nedeľa 8. júla 2018

Vysnívaný knižný kútik knihomoľa - Blogerská súťaž s Biano a Artforum

Introvertský, prokrastinársky a konečne voľný fénix povstal z popola (that’s me). Nastal ten čas roka, ktorý je pre moje telo a dušu najpokojnejší a najplodnejší vďaka svojim kvantám voľného času, ktoré vypĺňam len tými činnosťami, ktoré ma bavia a veľa mi dávajú. 

Blog som musela opäť odsunúť na druhú koľaj spolu s čítaním, túto dvojitú stratu som si uvedomila až príliš neskoro a bolo mi to skutočne ľúto. Preto je pre mňa toto leto veľkou príležitosťou, vďaka ktorej môžem do môjho života opäť prinavrátiť činnosti, ktoré zo srdca zbožňujem a zároveň udržať moje každodenné žitie v akejsi zdravej rovnováhe. O týchto okolnostiach pripravujem s knihami úzko-spätý článok.

Aby som však na blogu nenavodila nostalgicko-melancholickú atmosféru hneď zhurta, pritmolila sa mi do mailovej schránky jedna zaujímavá spolupráca.

Obchod s nábytkom Biano.skvydavateľstvo Artforum pre knižných blogerov vymysleli ozaj zaujímavú súťaž, ktorá zvýrazňuje úzke prepojenie týchto dvoch spoločností, hoc konajú v dvoch na prvý pohľad úplne odlišných oblastiach. Požiadali blogerov, aby opísali ich vysnívaný čítací kútik a zahrnuli aj ideálnu knižnicu a kreslo na čítanie od Biano. Zároveň jednému z blogerov tento sen o čítacom kútiku splnia a urobia mu tak letné Vianoce.

Pre vás, čitateľov, táto súťaž bohužiaľ neplatí, no na konci článku vás čaká môj tip na knižku z Artfora a moja súťaž o pár zaujímavých titulov, nech to leto pekne odštartujeme. :)

Svoj vysnívaný čítací kútik (už mám!)
Áno, počuli ste správne. Môj knihomoľský sen som si splnila minulý rok na konci leta, kedy som svoj starý nábytok vymenila za biele knižnice z Ikey a za ikonické žlté kreslo aj s taburetkou pod nohy – nemohla som vtedy byť šťastnejšia. Voľné večery sa vtedy pre mňa stali niečím, na čo som sa celý deň tešila a zimné večery tento zážitok ešte viac zintenzívnili – mohla som sa ako bonus zamotať do teplej deky.

Určite to sami poznáte, pre knihomoľa nie je nič krajšie ako sa uchýliť na miesto, ktoré je len a len vaše, napĺňate ho energiou z tých desiatok kníh, ktoré ste v ňom prečítali a znamená pre vás veľmi veľa – azda druhý domov vo vlastnom dome. :)



(Tajomstvo: fotografia je stará viac ako pol roka a moja izba momentálne trpí celkom riadnym nedostatkom. Zachraňuje ma akurát kniha od Marie Kondo – Kúzelné upratovanie, a dosiahnuť poriadok podľa tejto knihy je tiež jeden z cieľov, ktoré chcem cez leto dosiahnuť. Držte palce!)

nedeľa 13. mája 2018

Struny času, na ktoré som sa nenaučila hrať... /Struny času - Madeleine L'Engle/

Nedávno v knižnom svete dostalo druhý dych dielo Struny času. Prvýkrát si ho mohli americké deti prečítať už v roku 1962, no tento rok vydavateľstvo Slovart prinieslo do pozornosti opäť toto dielo najmä vďaka rovnomernému filmu od Disney. Anotácia i trailer sľubovali dobrodružnú jazdu časom a planétami, čo zaujalo určite každého sci-fi-lovera. I ja som po knihe pokukovala a nekoniec ma k jej prečítaniu popohnal jej malý rozsah a zaujímavá obálka. Struny času však nie sú úplne sci-fi a ja z davov nadšencov vyčnievam.


Vdaka trinásťročnej Meg Murryovej nás autorka uvedie do ozaj špeciálnej rodiny. Sama Meg je v škole čudáčkou, darí sa jej len v matematike (a to tak, že vie rátať odmocniny spamäti!) a okrem toho musí už dlho čeliť klebetám o jej otcovi, fyzikovi, ktorý na jednej zo svojich ciest za vedomosťami zmizol a doslova sa pod ním prepadla zem, a povráva sa, že kvôli druhej žene. Jeho manželka a Megina mama, ktorá je zároveň tiež veľmi šikovnou vedkyňou, tak v tichu spáva vo veľkej manželskej posteli a už istý čas sama vychováva štyri neobyčajné deti.

Ich monotónny, stereotypný život plný melancholického čakania na zázrak naruší príchod ich novej susedky v strede noci – pani Akej, ktorá len tak na okraj spomenie, že existuje istá „hyperkocka“. Tento pojem Meginej mame očividne niečo hovorí, súvisí s jej otcom a práve to odštartuje sled udalostí veľkého dobrodružstva, na ktoré sa vydá Meg, jej malý brat Charles Wallace a Calvin – Megin spolužiak zo školy. Cieľ cesty – zachrániť otca, pána Murryho.

utorok 1. mája 2018

Replika ako ďalšia replika každej druhej young-adultky... /Replika - Lauren Oliver/

Záhadné sci-fi o tajnom ostrove, kde sa pravdepodobne v mene vlády konajú desiatky genetických pokusov? Existuje mnoho konšpiračných teórii, no pravda tkvie len v útrobách inštitútu. To je námet, ktorý tu už niekoľkokrát bol, no to autorom nebráni v tom, aby ho pretvárali, hrali sa s ním, pridávali množstvo originálnych prvkov a  osvojili si ho. Je toho dielo Replika od Lauren Oliver dôkazom alebo len pokusom a v skutočnosti autorka námet pokoriť nezvládla? 


Ku knihe som sa dostala asi pred rokom v jej anglickej verzii v kníhkupectve a zaujala ma hneď jej nádhernou grafikou obálky. Tú však prekonalo rozdelenie knihy na dve časti s dvoma samostatnými názvami, Lyra a Gemma a moje rozhodnutie bolo jasné – chcem si knihu prečítať. Obe časti sa končili v strede knihy a tento spôsob delenia príbehu som považovala za veľmi inovatívny, pretože keď je knižka vedená len z jedného pohľadu, často nám niektoré okolnosti uniknú. 

Pri diele Replika sledujeme navzájom veľmi odlišné osudy dvoch dievčat – Lyry a Gemmy. Gemma je šestnásťročné bohaté dievča, jedináčik, avšak šikanované za svoju nadváhu. Napriek tomu si však užíva svoj tínedžerský život so všetkým, čo k tomu patrí – škola, najlepšia kamarátka, ktorá ju ako jediná chápe a závislosť na sociálnych sieťach. Keď ju však zastaví jeden strašidelný cudzinec, zapojí mozgové bunky a odhalí zákutia svojej rodinnej histórie, z ktorých sa dozvie, že jej otec má niečo spoločné s inštitútom na vzdialenom ostrove blízko Floridy, kde údajne prebiehajú tajné vládne pokusy. Má v tom jej otec skutočne prsty a nie je v tom zatiahnutá i ona sama? 

„Vzbudila se úplně dezorientovaná. Viděla, že slunce se už kutálí k západu, a došlo jí, že prospala skoro celý den. Bylo jí ale stokrát líp, připadala si soustředěnější, dokázala zase jasně uvažovat. Ještě pár minut ležela v posteli a čekala, až se jí uklidní rozbušené srdce. Snažila se ignorovat hrozivou noční můru, která se na ni lepila jako povlak potu.“ 

utorok 20. marca 2018

2x Recenzia

Počas vianočných prázdnin som prečítala niekoľko zaujímavých kníh, no doteraz sa mi nepodarilo dostať sa k nim v podobe recenzie. Naprávam, píšem, odporúčam! Aspoň k jednej by ste mali zablúdiť, pretože ide o naozajstne a netypické skvosty - a ja presne túto kombináciu zbožňujem.

Na konci samoty
Na konci samoty je skvelý príbeh, ktorý napísal svoj život. Rozpráva príbeh 3 súrodencov s nepekným osudom. V detstve ich postihla strata oboch rodičov a každý sa s ňou teraz vyrovnáva po svojom. Príbeh však rozpráva len tichý, rezervovaný a empatický Jules, ktorý sa svetom len tak potĺka, nevie, čo je správne a neverí v seba. V sprievode času sa len snaží pochopiť každú sekundu a pretvoriť ju v niečo, čo ho aspoň trochu naplní a navedie. Stretáva ho veľa smútku, sklamaní, zmätku... Tak, ako to v živote ozaj býva.

„Kedysi som sa bál staroby, no zrazu bolo na predstave, že s ňou budem žiť ešte aj o štyridsať rokov, čosi upokojujúce. Budeme spolu sedieť, čítať si, rozprávať sa alebo hrať šach, občas sa budeme doberať a potom sa znovu vrátime k bohatým spomienkam, k nášmu pokladu, ktorý si spoločne nahonobíme. Rozmýšľal som, ako bude jej tvár vyzerať posiata vráskami, keď sa bude blížiť k osemdesiatke. V tej istej chvíli som si uvedomil, že mi to všetko bude jedno, a predstava, že zostarnem, mi prestala naháňať strach.“

„Smrť už poznám dlho, no teraz už aj smrť pozná mňa.“

Benedict Wells píše neskutočne, slová sa len tak kĺžu, strany plynú veľmi rýchlo a jeho štýl je dokonalý a nenútený, mne skutočne sympatický. Dokonca príbeh podáva tak, že rôzne strieda isté časové obdobie a je na čitateľovi, ako si ich pospája, ako ich porozumie a čo v nich objaví – práve v tom tkvie tá krása. Autor do jeho štvrtého diela zakomponoval veľké množstvo životných právd a myšlienok, ktoré som si poznačila a mala som pocit, že mi rozumie. Bolo to možno vďaka niektorým Julesovým záľubám – ako si našiel cestu k fotografovaniu vďaka jeho otcovi či ako sa spolu s Alvou zamiloval do kníh. Svojím príbehom ma istým spôsobom kľudnil, že nie som jediná, kto sa takto cíti, a hoc je to kniha všeobecne smutná, stále je aj jedinečná, špeciálna a kvalitne napísaná s takmer živými postavami a dejom. Je to, samozrejme, hlbšie čítanie psychologického rázu, ktoré rieši mentálnu stabilitu človeka a postoj ku svetu. Tým pádom čitateľa sprevádza i po dočítaní a prinúti ho obzrieť sa i na život vlastný, spýtať sa sám seba kľúčové otázky a porovnať sa so životmi v deje knižky. Hoc to nie je podmienka či striktné odporúčanie, cítim, že si knižku najviac užijú introverti, pretože práve tí porozumejú Julesovi a jeho vnútorným dianiam najlepšie. Tak to aspoň bolo u mňa.

5/5


Zvláštní smutek citronového koláče
K tejto už len na pohľad nezvyčajnej knižke som sa dostala vďaka jednej českej recenzii už v roku 2013 a vložila si ju na To-read-list. S nostalgickým obzretím na rok 2013 som sa však k prečítaniu dokopala až teraz, po tom, ako som ju nedávno dostala. Púšťala som sa do nej s doslovným pôžitkom a užívala si každú stranu. Dokonca som si ju i šetrila, aby som to päťročné čakanie tak škaredo nezničila prečítaním knihy za jeden deň. A skutočne to čakanie nebolo na škodu – knižka ozaj nesklamala.


A ako už naznačuje názov, jedlá v tejto knihe majú vlastné pocity, ktoré hlavná hrdinka Rose počas jedenia cíti. Cíti emócie ľudí, ktoré sa počas prípravy preniesli na tanier. Knižka sprvu sleduje, ako sa s týmto „darom“ Rose vyrovnáva zatiaľ, čo rastie, no neskôr sa pridá aj viacero iných tém, často metaforických. Pre mňa tento námet aj pred piatimi rokmi a aj teraz predstavuje čosi originálne, úžasné a plné nekonečných možností. To autorka na moje prekvapenie nie tak celkom využila, ale rozhodla sa to viesť vlastným smerom a to do akéhosi žánru rodinných vzťahov a spoločenských problémov, čo tiež nakoniec nevyznelo zle vďaka netradičnému spracovaniu.

„Jasně jsem cítila čokoládu, ale v závanech a stopách se rozvíjela nebo otevírala malost, pocit sevření, znepokojení, byla to chuť odstupu a já jsem vědela, že je nějak spojená s mou matkou. Chutnala jsem její přeplněné myšlenky, skoro jsem cítila zaťaté zuby, které ji způsobovaly bolest hlavy, na niž si musela brát tolik aspirinů, celou bílou řádku koleček na nočním stolku jako ilustrace její věty – Půjdu si na chvíli lehnout.“

Zvláštní smutek citronového koláče je tak veľmi, veľmi zvláštna kniha a práve tá odlišnosť ma na nej fascinuje. Je písaná (skôr zámerne) dosť jednoduchým štýlom, ktorý nezvyčajné udalosti (vo veľkom počte) vykresľuje naozaj zaujímavo a čítanie tým pádom plynie veľmi rýchlo a prirodzene. Síce sú niektoré veci nedotiahnuté a kniha nemá nijakú výraznú zápletku, ale mne osobne to vlastne nevadilo. Práve v nezvyčajnosti a diverzite tkvela tá krása, vďaka ktorej mala kniha moju plnú pozornosť. Vlastne to bol príbeh o jednej rodine, kde „každý mal niečo“ a bolo ozaj pútavé sledovať takúto ľudskú stránku fungovania rodiny. Ak si chcete oddýchnuť, ale zároveň okúsiť niečo iné a i čosi, čo vás prinúti i zamyslieť sa, táto žltá knižka spĺňa všetko. :)



Čítali ste niektorú z týchto kníh? Čo vy na ne?
Prečítali by ste si niektorú?

Pri kliknutí na hodnotenie sa dostanete na GoodReads

štvrtok 15. marca 2018

Apokalyptický svet podobný praktikám z WWII.. a v ňom láska /Prežila som svet - Miroslava Varáčková/

Hrozí, že realita dystopií, ktoré čítame v rámci žánru fikcie, sa raz stane skutočnou. Svet zjazvený vojnou, chorobami či nedostatkom surovín je bližšie, než by sme si mysleli a jedna z kníh, ktorá sleduje osud násťročnej Evy predierajúc sa takouto krajinou, sa nazýva Prežila som svet a napísala ju Slovenka Mirka Varáčková. Odhliadnuc od romantických príbehov zo života má na konte už dve takéto dystopie (Adaptácia) a dokazuje, že i v tomto žánri dokáže úspešne vystupovať a pritom ostane sama sebou. Dúfam, že nie naposledy...


Okrem toho, na čo sme u Mirky zvyknutí; t. j. výborný román o mladej žene, ktorá si prechádza ťažkou životnou situáciou a postupne sa čitateľom otvára, dostávame i čosi iné – zmes z iného žánru, z ktorého cítiť apokalypsu, boj o jedlo, beznádej a smrť... a tieto prvky tak tvoria jedno z najťažších prostredí, v akom sa hrdinka Mirky dokáže ocitnúť.

Ela v jedno piatkové poobedie príde o všetko – namiesto rande s chlapcom, ktorý sa jej páči, dostane náhly hovor od otca, ktorý jej bez ďalších iných slov vraví, aby okamžite upaľovala za ním. S prichádzajúcim víkendom tak na ulici vyzerá, že je jediná, kto sa niekam ponáhľa, no keď sa s otcom onedlho stretnú v atómovom kryte v jeho práci, nie je jej všetko jedno. Dozvie sa, že svetom šľahá vojna a vyhladzovanie tzv. Čistými. Tu pre lepšie pochopenie autorka vytvorila akési spojenie s nacistickou genocídou z druhej svetovej vojny, pričom toto porovnanie sama spomína i v diele. No a Čistí, špička evolúcie bez genetických úprav, sú tu na to, aby údajne dokončili túto očistu a zničili všetkých „upravených“. Jednou z nich je, bezpochyby, Ela, avšak tentoraz sama proti celému svetu.. Až dovtedy, dokým sa jej do cesty nevotrie Čistý, jeden z milióna, s úprimným a láskavým srdcom, ktorý nehorí túžbou zabiť ju. V možnom preklade azda námet lásky nacistického dozorcu k židovke na pokraji síl, ak by som to mohla poňať takto. Alex tak naruší Elin boj o život a zmení ho od základov, dokonca až tak, že v istých momentoch sa Ela dokáže vrátiť do momentov a predstáv zo svojho starého života.

„Zámerne zo svojej skrýše hlboko v srdci vytiahnem útržky minulosti. Každý z nich je viac ako bolestný a jatriaci moje mokvajúce rany na duši, no mám chuť sa v nich obaliť ako v ochrannej bubline.“